- Regióny Nové
Komentáre
7 dní v kocke: Ukrajina žiada buď bezpečnostné záruky NATO, alebo nasadenie vojakov z „koalície ochotných“
Volodymyr Zelenskyj. Foto: TASR.
V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy tyždňa. Dnes o vážnych slovách Rasmussena, ktorý navrhuje nasadenie vojakov „skupiny ochotných z krajín NATO“ na Ukrajine, o ťažkej dileme Aliancie pred samitom vo Vilniuse, o Ódorovej zrážke s parlamentnými stranami a o absurdnom procese so Štefanom Harabinom, ktorý má ísť za mreže za hlúpe reči.
1. „Koalícia ochotných“
Bývalý generálny tajomník NATO Rasmussen nahlas priznal to, o čom sa doteraz len špekulovalo. Skupina vybraných krajín NATO by podľa neho mohla poslať vojakov priamo na Ukrajinu. Reálne by to mohlo byť v prípade, že by NATO ako celok odmietlo Ukrajine poskytnúť zmluvné bezpečnostné záruky. Na rade by potom bola „koalícia ochotných“ vedená Poľskom a ďalšími spojencami z východnej Európy.
Táto téma nie je nová. Potichu sa o nej hovorí od leta 2022. Poľský vicepremiér Kaczynsky minulý rok navrhol, aby na ukrajinskom území operovali vojaci v rámci „medzinárodnej štruktúry“. Mali by zabezpečiť distribúciu západných zbraní na front a ochranu muničných skladov, ktoré ničia ruské raketové útoky.
Táto téma je naliehavá aj dnes, v čase, keď sa očakáva masívna ukrajinská protiofenzíva. Viacerí analytici prepdokladajú, že plány Kyjeva sa museli odložiť a prehodnotiť, lebo Rusku sa podarilo zničiť veľkú časť nových zbraní, ktoré mali byť nasadené v protiofenzíve.
Ukrajina opakovane žiada, aby NATO zabezpečilo ochranu ukrajinského vzdušného priestoru – teda aj ochranu distribučných ciest západných zbraní na východoukrajinský front.
Keďže spoločný vstup NATO do vojny na Ukrajine je nereálny, hovorí sa o pláne B. O nasadení koalície ochotných z východnej Európy. A ústami Rasmussena sa už o tom hovorí celkom otvorene.
Treba však dodať, že Rasmussen už nevystupuje za Alianciu. Už nie je generálnym tajomníkom NATO. Aktuálne je poradcom ukrajinského prezidenta. Hovorí o zámeroch Ukrajiny (a Poľska).
Samozrejme, plány sú len v hypotetickej rovine, prípadne v rovine zúfalých želaní Ukrajiny. No ak by sa časom naplnili, bol by to najhorší zo všetkých možných scenárov. Vybrané krajiny z akejsi „kolície ochotných“ by vstúpili do vojny proti Rusku na vlastné riziko a bez širokej opory v NATO. Riziká by boli mimoriadne vysoké. A možný prínos akcie otázny…
Nebola by to svetová vojna, ale vojna východnej Európy. Tá by niesla prakticky všetky vojenské straty a bezpečnostné riziká. Preto, aby obetavo zvyšovala straty Ruska.
Naopak, krajiny ako Spojené štáty a Británia, ktoré sú motormi zbrojenia a tlaku na vojenské riešenie krízy, by sa držali v bezpečnej vzdialenosti. Proti Rusku by bojovali len v zastúpení – rukami Ukrajincov, Poliakov a ďalších pešiakov z východnej periférie.
Tieto šialené plány – obetovanie východnej Európy – treba potláčať hneď v zárodku. Lebo ak by vyrástli, časť Európy (tá časť Európy, v ktorej žijeme) by sa zmenila na Blízky východ. A pravdepodobne bez pointy v podobe úplného oslobodenia Ukrajiny a Krymu.
2. Dilema v NATO
Dobrou správou je, že ani samotná Ukrajina či Poľsko nepreferujú experimenty s koalíciou ochotných. Plánom A je spoločná politika NATO. A otázka bezpečnostných záruk Aliancie pre Ukrajinu. To má byť hlavná téma júlového samitu NATO vo Vilniuse.
Očakáva sa, že Aliancia len potvrdí to, čo robí už deviaty rok – Ukrajine sľúbi dodávky zbraní, munície, výcvik vojakov v krajinách NATO, financovanie. A symbolickú podporu pre jej prípadné budúce členstvo v Aliancii.
Spornou a zrejme nevyriešenou témou ostanú zmluvné bezpečnostné záruky NATO pre Ukrajinu. Ukrajina, pochopiteľne, zvyšuje tlak: ak má v záujme Západu ďalej bojovať a krvácať, chce za to bezpečnostné garancie. A NATO? NATO sa krúti.
Dôvod: zmluvné záruky krajinám mimo Alianice odmietajú nielen Nemci a Francúzi, ale aj Spojené štáty s Britániou. Nechcú si spútať ruky – a zaväzovať sa, že budú krvácať v konfliktoch mimo NATO. A proti jadrovej veľmoci ako Rusko.
Situáciu vystihol bývalý izraelský premiér Bennett. Zelenskému vo februári 2022 vysvetlil, že Ukrajina nemá čakať bezpečnostné záruky Západu. Pretože Američania sa nikdy nebudú zaväzovať, že budú zomierať vo vojne o východ Ukrajiny. Bennett Zelenského varoval, že Západ Ukrajinu len používa na oslabovanie Ruska. Radil mu, aby sa v záujme vlastných ľudí čo najskôr pokúsil vyriešiť konflikt rokovaniami s Ruskom. Izrael sa ponúkol ako sprostredkovateľ.
Zvyšok príbehu poznáme. Zelenskyj pristúpil na rokovania s Ruskom. Ochotu deklarovala aj ruská strana. V marci 2022 však pricestoval do Kyjeva britský premiér Johnson. Podľa denníka Urainska Pravda oznámil tri veci: s Ruskom sa nerokuje. Ak bude Ukrajina v rokovaniach pokračovať, Západ nebude pripravený poskytnúť jej bezpečnostné záruky. Ukrajina má bojovať a Západ jej dodá zbrane.
Misia Johnsona v Kyjeve zabrala. Ukrajina sa naplno vrhla do boja. Odvtedy stratila Mariupol, Bachmut a ďalšie oblasti na Donbase. Rusko zas prišlo o desiatky tisíc vojakov.
Žiaľ, Johnson zabudol dodať, že Západ nebude pripravený poskytnúť Ukrajine pevné zmluvné záruky ani v prípade, že Zelenskyj poslúchne a vycúva z politických rokovaní s Ruskom.
Samit NATO vo Vilniuse zrejme neprinesie veľké riešenia pre Ukrajinu. Závery budú pravdepodobne také, ako samotná vojna – hybridné. Mix sľubov a uistení, no bez písomných záruk a paktov.
Potom prídu na rad menšie riešenia. Možno aj tie, o ktorých rok hovoria východoeurópski jastrabi a najnovšie aj Rasmussen.
3. Vláda ódorníkov
Premiér Ódor oznámil, že ukončil rokovania s parlamentnými stranami. Bez výsledkov. Vláda takmer určite nezíska dôveru parlamentu.
Je to dobrá správa.
Ódorova vláda nie je „vláda odborníkov“, ako to usilovne servírujú verejnosti médiá. Je to prezidentská vláda, ktorú nepriniesli ani voľby, ani dohody zvolených strán v parlamente. Nevznikala tam, kde majú vznikať vlády v parlamentnej demokracii. Zrodila sa v Prezidentskom paláci ako núdzové riešenie.
Vláda Zuzany Čaputovej má obmedzenú volebnú a politickú legitimitu. A preto by mala mať aj obmedzené právomoci. Jej úloha je predsa provizórna a dočasná – doviesť Slovensko k predčasným voľbám.
Ústavné pravidlá sú celkom jasné. Vláda, ktorej parlament nevysloví dôveru, má následne obmedzený mandát a obmedzné kompetencie. Nemôže robiť zásadné rozhodnutia v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky.
Dočasná Ódorova vláda je ukážkový prípad, kedy by sa mala uplatniť presne táto cesta. Úplné právomoci by mala mať až vláda, o ktorej rozhodnú voľby. A nová parlamentná väčšina.
Platí to všeobecne. A stonásobne to platí aj v tomto konkrétnom prípade, keď slovenská spoločnosť rieši otázku, do akej miery sa má – alebo nemá – štát zapojiť do vojny.
4. Prípad Harabin
Prehľad uzavrieme absurdnou obžalobou Šfetana Harabina za jeho slová, ktorými schvaľoval vojnu Ruska proti Ukrajine.
V tomto prípade vôbec nejde o Ukrajinu. Ani o Harabina a jeho hlúpe reči o „svetovom dobre“, ktoré vraj môže vojensky zasiahnuť proti „svetovému zlu“ (ak vám leporelo o boji dobra so zlom pripomína obľúbenú argumentáciu progresívcov, máte dobrý postreh).
Harabinov status bol kompletne pomýlený – obsahom, argumentáciou aj faktograficky. Pri údere Ruska odkazoval na čl. 51 Charty OSN. Ten pritom tvrdí len to, že každý napadnutý člen OSN má právo na primeranú obranu.
Harabin sa mýli. No v slobodnej spoločnosti majú ľudia právo aj na pomýlené názory – pokiaľ nevedú k nenávisti a násiliu.
V tomto spore ide predovšetkým o princíp a precedens – či chceme trestať ľudí za názory, ktorými schvaľujú vojenské zákroky jedného štátu proti druhému. A či chceme takúto prax zavádzať práve na Slovensku, kde máme bohatú tradíciu podporovania vojenských intervencií, konkrétne intervencií Spojených štátov – raz proti Juhoslávii, potom proti Afganistanu, Iraku, Líbyi, Sýrii…
Ako už v Štandarde upozornil Vladimír Palko, ak príjmeme takúto prax, potom by sme mali predsa poslať za mreže každého, kto naliehal na vojenskú inváziu do Iraku – a s podobnou „argumentáciou“ ako Harabin (vojna dobra proti zlu).
Viacerí politici a novinári vtedy celkom nekriticky, stádovito preberali vojnovú propagandu: Saddám vraj disponuje zbraňami hromadného ničenia, ohrozuje svet a Spojené štáty so spojencami majú nielen právo, ale priam povinnosť preventívne zakročiť na svoju obranu…
Vojna v Iraku viedla k miliónom obetí a k desiatakm miliónov utečencov. Do tejto vojny sa zapojilo aj Slovensko.
Neskôr sa potvrdilo, že správy o zbraniach hromadného ničenie boli falošné. Viacerí západní lídri (napríklad Tony Blair) sa za svoju nesprávnu politiku ospravedlnili.
Vojna proti Iraku z roku 2003 a jej ospravedlňovanie bolo ukážkovou chybou. S ničivými následkami pre milióny Iračanov a ich susedov.
Bolo by však absurdné, aby sme tých, ktorí zverejňovali svoje provojnové názory a ktorí zúrivo odsudzovali kritikov, hnali za mreže. Slovutní mienkotvorcovia ako Šimečka, Schutz či Hríb si za svoje omyly zaslúžia kritiku, nie natvrdo „basu“.
To isté by malo platiť aj pre Harabina. Sloboda slova má byť garantovaná a chránená. Nástroje trestného práva by sa proti nej mali používať len v krajných, nevyhnutných prípadoch. A bez dvojakého metra.
Ak to trochu pritiahneme za vlasy, Harabin len pokračoval v bohatej slovenskej tradícii vojnových roztlieskavačov. Akurát netrafil tú správnu krajinu na strane „svetového dobra“, ktorá, ako by povedal klasik, „môže všetko“.
