Minulý týždeň bola zverejnená Westminsterská deklarácia, vyhlásenie 138 intelektuálov a známych osobností, ktoré spája odpor proti vládami podporovanej cenzúre a manipulácii na sociálnych platformách. Deklarácia používa pojem „cenzúrno-priemyselný komplex“. Dvaja významní signatári, manželia Bret Weinstein a Heather Heyingová, prišli v minulých dňoch do Prahy, aby tu predstavili české vydanie svojej novej knihy Sprievodca lovcu-zberateľa po 21. storočí. Evolúcia a výzvy moderného života (Inštitút H21).
Hovoríte o cenzúrno-priemyselnom komplexe a tiež o medzinárodnej cenzúre. Čo znamená medzinárodná cenzúra?
Weinstein: V modernej dobe nemá informačné prostredie žiadne hranice. Na Twitteri čítame názory ľudí z najrôznejších kútov sveta, k dispozícii máme nástroje, ktoré nám preložia text z jedného jazyka do druhého. Myšlienky, idey sa prirodzene šíria, čo je samozrejme hrozba pre každého, kto by snáď chcel kontrolovať verejnú mienku. Z toho logicky vyplýva, že nás musia cenzurovať nadnárodne, akosi supranacionálne, pokiaľ nás chcú udržiavať v tme, čo sa zdá, že chcú.
Je táto medzinárodná cenzúra obmedzená na západnú civilizáciu?
Heyingová: Aj ostatné civilizačné „oblasti“ budú potrebovať svoje systémy cenzúry a v rámci nich vlastné priority, pokiaľ ich už nemajú. Číňania napríklad vo vakcínach proti covidu nepoužívali spike-proteínové alebo mRNA technológie, takže ich potreba kontrolovať informácie bola v tej chvíli iná ako na Západe.
Weinstein: Bolo by prirodzené, keby mal každý štát k niečomu, ako bol covid, rôzny prístup. Bolo by prirodzené, keby rôzne vlády mali rôzny názor na to, či je múdre nasadiť nevyskúšanú vakcínu s technológiou mRNA, či indikovať, alebo neindikovať „repurposed drugs“, teda lieky pôvodne schválené na inú terapiu, napríklad ivermektín. Pokiaľ by sa to stalo, ako by sa to v minulosti určite dialo, mali by sme teraz istotu, čo fungovalo a čo nie. Mohli by sme porovnávať výsledky rôznych krajín, ktoré by mali veľmi rozdielne vzorce mortality. Ale cenzorsko-priemyselný komplex vážne narušil našu schopnosť porozumieť a v konečnom dôsledku pomohol k unifikácii vládneho konania.
Rozdielne prístupy ale predsa boli.
Heyingová: Mimo Západu áno, máme príklady odlišného postupu úradov a odlišné výsledky v rôznych štátoch Indie. V štáte Uttarpradéš, ktorý má skoro rovnaký počet ľudí ako USA, sa podarilo poraziť veľmi silnú vlnu covidu. Použili tam liekový protokol, v ktorom mal kľúčové miesto ivermektín. Stalo sa to len vďaka tomu, že odvážni politici v Uttarpradéši sa príliš neobzerali na takzvaný medzinárodný konsenzus. Avšak po dosiahnutí tohto úspechu boli dôkazy zahalené tak, aby sme si z toho nemohli vziať ponaučenie.
Ako ich zahalili?
Heyingová: Pomocou pseudovedeckej analýzy, ktorá uvádza dosť nevierohodné zdôvodnenie. Hlavne očkovacou kampaňou, ktorá pritom nemala zďaleka taký rozsah a ktorá hlavne nedokázala vysvetliť rôzne výsledky liečby v rôznych štátoch Indie. Očkovací protokol bol viacmenej rovnaký, ale používanie ivermektínu nie. Z nejakého dôvodu bolo veľmi ťažké vôbec zistiť, ako mali v jednotlivých štátoch Indie zostavené protokoly liečby. Tok informácií, ktoré sa k nám na Západ dostávali, bol na internete kontrolovaný do takej miery, že zistiť, ako v Uttarpradéši zostavili svoj covidový protokol, bolo takmer nemožné.
Čo disent Švédska?
Weinstein: Iste, v prvej lockdownovej fáze, no v očkovacej fáze sa už nelíšilo. Počas prvej fázy ostatné vlády Západu pristupovali ku Švédsku štýlom: Ako sa opovažujú nepočúvať a nenasledovať náš spoločný postup? Tu našťastie starý svet zaúčinkoval a následne poctivejší z pozorovateľov priznali, že Švédsko vyšlo z covidu lepšie.
Heyingová: Áno, ale nebyť Švédska, hlavne počas prvej vlny covidu, tak by sme nevedeli, že to mohlo byť lepšie. V každej krajine Západu boli disidenti, ale žiadna vláda si netrúfla to, čo oni, keď odmietli kapitulovať pred touto medzinárodnou cenzúrou.
Hovoríme o tomto období preto tak dlho, že vyšla najavo jedna vec. Naše, teda západné porozumenie situácii, kontrolovali používaním výrazov ako dezinformácie, misinformácie, zlé informácie alebo malinformácie. Tieto kategórie už síce existovali aj pred covidom, ale vtedy ich nikto veľmi nepoužíval. A keď niekto z nás formuloval niečo, čo išlo proti línii zdravotníckej byrokracie, čo je v Amerike CDC, vo svete WHO, boli sme cenzurovaní, napomínaní, démonizovaní.
Weinstein: Oceňujem, že vás cenzúra znepokojuje, a súčasne si myslím, že ak sa sústredíme výlučne na cenzúru, uniká nám širší obraz. Človek by mal pochopiť, že cenzúra je až posledná fáza, ich posledná zbraň. Siahajú po nej len neradi, pretože ich odhaľuje. Charakteristickejšia je kontrola diskusie. A my stále nechápeme, že Trusted News Initiative a podobné skupiny, ktoré sa dopredu rozhodli šíriť určité posolstvo, napríklad práve o boji s covidom, majú na naše myslenie taký obrovský vplyv.
Ako to dosahujú?
Heyingová: Napríklad sme počas covidu čítali všemožné štúdie a zrazu vidíme, že tlačové správy o týchto štúdiách často hovoria niečo iné, než čo sa potom človek dočíta v samotnej štúdii. Avšak novinári čerpajú iba z tlačových správ. Takže si prečítate v novinách: Nová štúdia potvrdila, že ivermektín je pre liečbu covidu zbytočný. Ale pri pohľade do štúdie zistíte, že toto v nej netvrdia. Pritom ľudí od čítania štúdií odhovárajú: Nie ste vedci, tomu by ste nerozumeli. V skutočnosti potom bolo len niekoľko jednotlivcov s vedeckým tréningom, ktorí sa štúdiami kriticky prehrýzli. Toto nie je cenzúra, to sa týka informačného prostredia, ktoré je napĺňané klamstvami.
Obaja často používate zámeno oni. Kto sú to oni?
Weinstein: Samozrejme, že nemáme tušenie. Ale to nie je žiadny defekt v našom modeli. Môžeme usudzovať, že nejaká fungujúca kontrola naratívu tu musí byť. Často objavíme až uprostred hry, kto za tou kontrolou stojí.
Vezmime si stanovisko WHO, aké liekové protokoly máme používať a akým sa vyhnúť. Neskôr vyšlo najavo, že do tohto stanoviska zasahovala Nadácia Billa a Melindy Gatesových. A Bidenov Biely dom. Inak: Sú tu nejaké inštitúcie, ktoré sa na tejto cenzúre podieľajú. Často najprv nedokážeme určiť, odkiaľ tá cenzúra prichádza, a objavíme to až neskôr. Napríklad na univerzite v Stanforde funguje niekoľko inštitútov, ktoré sú vraj zasvätené štúdiu misinformácií rozširovaných on-line. V skutočnosti tu ide o zachytávanie informácií, ktoré oni považujú za nebezpečné.
Heyingová: Chcem zdôrazniť jednu vec. Vo Westminsterskej deklarácii nájdete návrhy, ako vylepšiť pandemickú zmluvu, ktorá má byť ratifikovaná začiatkom budúceho roka a ktorá signatárskym štátom odoberá právomoc a odovzdáva ju WHO. Svetová zdravotnícka organizácia si bude môcť robiť čo chce, pokiaľ deklaruje, že je to relevantné pre verejné zdravie. Áno, všetci si dokážeme predstaviť patogén, ktorý sa rozšíri po svete, zvlášť v modernej dobe s leteckou dopravou. Mohol by to byť patogén s vysokou smrteľnosťou, ktorý by nás všetkých nútil správať sa tak, aby sme prenos obmedzovali. Koronavírus SARS-CoV-2 bol samozrejme nebezpečný, ale nie až tak. A ak prišli autoritárske opatrenia pri patogéne, ktorý vysokú mortalitu nemal, prezrádza nám to jednu vec. Nie sú na našej strane. Nejde im o naše zdravie, ide im o kontrolu.
Poznám ľudí, ktorí boli počas covidu kritickí k štátnym obmedzeniam, a dnes hovoria: Posuňme sa ďalej, už je to za nami, nevŕtajme sa v tom. Nie je na tom niečo?
Heyingová: Nie je. A nie je to za nami. Potrebujeme sa z covidu poučiť. Podľa mňa si veľa ľudí akútne uvedomuje, že počas covidu prijali mnoho vecí bez odporu. Sú v rozpakoch, cítia hanbu. Nechcú ale čeliť pomysleniu, že urobili chybu. My sme s manželom tropickí biológovia. V rámci vedeckej práce sme veľa cestovali na miesta, kde sme sa zvykli spoliehať na odporúčanie CDC, predovšetkým – proti čomu sa zaočkovať. Nie sme ten typ ľudí, ktorí by všetko spochybňovali. Ešte pred desiatimi rokmi sme také odporúčania akceptovali. Ale najneskôr počas covidu sa vyjasnilo, ako to funguje v skutočnosti.
Bol covid prvá udalosť, počas ktorej sa táto medzinárodná cenzúrna mašinéria spustila?
Weinstein: To určite nie. Je to však moment, ktorý najviac odhalil o systéme kontrol. V Amerike máme jedného dôstojníka Národnej bezpečnostnej agentúry NSA, volá sa William Binney, z NSA dávno odišiel Asi pred desiatimi rokmi sa Binney vyjadril, že po 11. septembri sme v USA boli už len krok od zriadenia niečoho, čo nazval – totalita na kľúč. To je dôležitý postreh, že okolo nás rástli štruktúry totalitárneho štátu, ale tie múry si nevšimneme, kým niekto neotočí kľúčom. A potom je neskoro.
Dnes by som už povedal, že Binneyho koncept je prekonaný, lebo kontrolné štruktúry, o ktorých hovoril, sa preniesli na globálnu úroveň. Preto je také dôležité dávať si pozor na to, čo chystá WHO.
Pri akých ďalších témach budú uplatňovať cenzúru?
Weinstein: Asi pri všetkom, čo ohrozuje ich kontrolu. Nás, občanov Západu, to priviedlo do podivnej situácie. V mnohých ohľadoch sme slobodnejší než kedykoľvek predtým. Ale pokiaľ ide o spôsoby, ktorými sa nám vládne, sme oveľa zošnurovanejší ako pred takými dvadsiatimi piatimi rokmi. Zmena v našom myslení ohľadom toho, aké máme mať garantované slobody, je taká rapídna, až sa skoro nedá veriť, že sa mohla udiať.
Začalo to v Amerike po 11. septembri?
Weinstein: Jedenásty september tú zmenu určite urýchlil. Bol to moment, keď si veľa ľudí uvedomilo, že sa tu už nejaký čas čosi odohráva. Po 11. septembri zaujal v legislatíve zvláštne miesto terorizmus. Zaviedlo sa, že keď vás exekutíva označí za teroristu, vaše ústavné práva, ako napríklad že by o vašej vine mal rozhodovať súd, sa vytrácajú. A keď ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť počas covidu deklarovalo, že disent voči vládnym opatreniam je terorizmus, bolo zrejmé, že sa vytvárajú mimoústavné mechanizmy na kontrolu verejnej debaty.
Do akej miery prispel známy incident zo školy v roku 2017 k tomu, že ste začali myslieť inak, povedzme neortodoxnejšie?
Heyingová: Roku 2017 sme prešli za zrkadlo, čo, ako asi chápete, je narážka na Alenku v ríši divov a za zrkadlom. Za zrkadlom vidíte, že stále stojíte v rovnakej realite ako predtým, ale veľa vecí je inak, než ako vám o nich rozprávali. Svetová zdravotnícka organizácia si bude môcť robiť čo chce, pokiaľ deklaruje, že to je relevantné pre verejné zdravie. Keď máte skúsenosť, že z vás urobili niečo, o čom viete, že nie ste – v našom prípade rasistami – uvedomíte si, že klamlivým môže byť aj mnoho ďalších tvrdení. Veľa ľudí malo túto skúsenosť počas covidu. Normálny človek nemá toľko času a predpokladá, že vláde, štátu ide o jeho najlepšie záujmy. My sme si za zrkadlo prešli skôr. Za zrkadlom zbadáte, že tie sily nestoja na vašej strane.
Weinstein: Skúsenosť roku 2017 nám pomohla chápať, ako tie procesy fungujú. Ale človek všeličo vnímal už skôr, jednak teda po 11. septembri, keď Patriot Act, zákon o boji s terorizmom neriešil skutočné problémy, ale bol akýmsi raným pokusom vybudovať kontrolné mechanizmy. A jednak v roku 2012 do zákona o výdavkoch na armádu a obranu – ten zákon má skratku NDAA a prijíma sa každý rok – pridali ustanovenia, že ktokoľvek a kdekoľvek na svete, teda aj v uliciach amerických miest, môže byť zadržaný, pokiaľ ho americká vláda zaradí do kategórie terorista. Môže byť zadržiavaný do konca takzvanej vojny s terorizmom. Naše povedomie o tom, že kontrolné štruktúry prerastajú do štátneho aparátu, siaha desiatky rokov do minulosti.
Ľuďom sa dnes vnucujú aj zjavné nezmysly. Kde sa napríklad počas covidu vzala v nás ochota tieto nezmysly akceptovať?
Heyingová: Používame slovo hypernovota. To je stav, keď tempo zmeny je natoľko rýchle, že evolučná kapacita s ním už nie je schopná držať krok. Absolútna novota toľkých vecí a spôsobov, ako ľudia prežívajú svoje životy v 21. storočí, jedlo, ktoré jeme, kopec času, ktorý trávime pri počítači, vo vnútri, namiesto, aby sme živiny, energiu a kontakty získavali v reálnom svete, rozhovormi tvárou v tvár, jedením skutočného jedla, fyzickou existenciou.
Miera nášho odpojenia, ktoré sa neustále zväčšuje, umožňuje oveľa ľahšie nás klamať. Čo nám ukázal rok 2017 bola sila tribalizmu, kmeňového myslenia. Mnoho ľudí dnes vníma svet nie ako súboj dobra a zla, ale dobrých ľudí proti zlým ľuďom. Ako keby dobro a zlo nebolo v každom z nás. Hovorím tomu skomiksovanie ľudskej mysle. V komiksoch vystupujú superhrdinovia a super zloduchovia. Ako evoluční biológovia vieme, že každé ľudské správanie je dané evolúciou. Niektoré je strašné, a preto potrebujeme civilizačné pravidlá, aby sa držalo na uzde. Mali by sme sa oslobodiť od predstavy, že keď vy si myslíte x alebo y, ste zlá osoba, a preto čokoľvek zlé sa vám stane, je v poriadku. Videli sme to vo veľkom uplatňovať počas covidu proti ľuďom, ktorí sa nedali očkovať.
Weinstein: Tu sa ale vraciame k prirodzenému poriadku, ktorý tu bol celú históriu a prerušil sa len nedávno. Je úplne zásadná vec, aby sme chápali, že Západ je vlastne experiment spolupráce iného druhu. To, že môžeme odložiť náš pôvod a spolupracovať s ľuďmi preto, že prinášajú niečo zaujímavé, je pomerne nová myšlienka. Bohužiaľ, poriadok postavený na tejto predstave už praská. Nerodový typ spolupráce je síce lepší, ale krehký. Predstava, že nejakí iní ľudia sú zlí a strácajú nárok na život preto, akých mali predkov, to je tak pradávny evolučný spôsob pohľadu na konkurenciu, že prirodzene vybublá na povrch vždy, keď sa systém lepšieho spôsobu spolupráce začne rozpadať.
Kedy sa vlastne podarilo zriadiť ten lepší spôsob?
Weinstein: Podľa mňa bol náhodne vymyslený otcami zakladateľmi Spojených štátov. Museli vzájomne zmieriť rôzne skupiny kolonistov, vytvoriť systém, ktorý nebude jednu skupinu zvýhodňovať pred druhou. Vytvorili pritom systém, v ktorom sa rodilo veľké bohatstvo. A keď inde vo svete videli americkú prosperitu a životaschopnosť, prijali tieto pravidlá tiež.
Heyingová: Ale vznik Spojených štátov a otcovia zakladatelia by neboli možní bez európskeho osvietenstva.
Momentálne sa pod veľkým tlakom ocitá Elon Musk. Čo Bielemu domu a v Európe Európskej komisii urobil?
Weinstein: Poviem vám svoju obľúbenú vetu: Nula je špeciálne číslo. Alebo, aby nás mohli kontrolovať, musí tu byť nula inštitúcií, ktoré sa nejako vymykajú. V Amerike sa dnes šíria klamstvá, ktoré vystupujú ako pravda. Napríklad, že muž sa môže stať ženou. Biologicky to nie je pravda a donedávna tento fakt bol úplne nesporný.
Napriek tomu dnes v USA nenájdete jedinú univerzitu, ktorá by sa postavila mimo tohto falošného konsenzu. Nie je jediná univerzita, jediná fakulta biológie, ktorá by sa voči tomu postavila a jasne vyhlásila: Z pohľadu biológie je mylná predstava, že človek môže zmeniť pohlavie. Vo chvíli, keď by sa takáto univerzita objavila, stane sa tou, kam rodičia budú chcieť poslať svoje deti, lebo sa tam poskytuje skutočné vzdelanie.
Keď sa niekto vymkne a prikloní k realite, získava konkurenčnú výhodu a ostatní ho nakoniec musia nasledovať. Preto sa odchýlka netoleruje. Presnejšie povedané, v Amerike je dnes mnoho ľudí, ktorí sa takúto vzdelávaciu inštitúciu pokúšajú založiť, ale v momente, keď by to urobili, stihne ich rovnaký osud, akému čelí Elon Musk.
Ak všetky sociálne platformy cenzurujú obsah a jedna nie, bude to tá sieť, na ktorej všetci dospelí budú chcieť byť, pretože tu môžu získať skutočné informácie a vhľad.
Musk je pod paľbou od chvíle, odkedy sa snaží vytvoriť prostredie, v ktorom si môžeme vymieňať akúkoľvek myšlienku, správnu alebo chybnú. Sociálna platforma, na ktorej je dovolené diskutovať o realite je kvalitnejšia a je to priama hrozba cenzúrno-priemyselnému komplexu, ktorý na Západe silnie. Ten sa bude snažiť Muskovi zlomiť krk, pričom výsledok je zatiaľ otvorený.
Čo robia Muskovi v Spojených štátoch?
Weinstein: Tak, ako rôzni ďalší disidenti v rôznych oblastiach, čelí Musk nezvyčajnému stupňu preverovania jeho biznisových a iných aktivít alebo výrokov. On je však neobvyklá osobnosť, dobre vybavená na súboj. Drvivá väčšina ľudí by sa už pod týmto tlakom zlomila.
Ako by ste čitateľom, ktorí o tom nepočuli, priblížili takzvané Twitter files, keď Musk niekoľkým novinárom otvoril internú komunikáciu firmy z obdobia pred jej nákupom?
Heyingová: Aj pred Twitter files ten, kto chcel vedieť, vedel, že niektoré účty boli odstraňované, ale len sme tušili – bez toho, aby sme o tom mali dôkazy – že tu funguje aj kryptocenzúra – tieňové zákazy, zmeny v algoritmoch tak, aby sa niektoré príspevky príliš ľuďom neobjavovali.
Weinstein: Otcovia zakladatelia si boli vedomí toho, že treba chrániť všetky názory, aj tie odporné, aby prežili aj tie nepopulárne, ale dôležité. Nevedeli si predstaviť svet, v ktorom počítačový algoritmus dokáže stíšiť váš hlas tak, že hovoriť síce môžete, len vás skoro nikto nepočuje.
Druhá dôležitá vec, ktorú Twitter files odhalili, je odpoveď na otázku, kto rozhoduje o umlčiavaní. Keď Musk kúpil Twitter, vyhlásil, že si kúpil scénu zločinu. A skutočne kúpil miesto, na ktorom bol páchaný zločin proti Západu, proti našej slobode baviť sa medzi sebou, vymieňať si úvahy. A tiež si s Twitterom kúpil dôkazy.
Môžeme z nich všeličo vyvodiť o úmysloch tých, ktorí nás chcú kontrolovať a zabezpečiť si moc. Sklamalo ma, že verejnosť nič z toho nevyvodila. Skúsenosť, že nás manipulovali počas covidu je predsa silný indikátor toho, že ľudia, ktorí nám tvrdili, ako im záleží na našom zdraví a ich jediným cieľom je postarať sa o naše bezpečie, nám klamú.
Máme vôbec v časoch internetovej manipulácie, deep fake záberov a umelej inteligencie šancu rýchlo zistiť, čo je skutočnosť?
Heyingová: To môže byť existenciálna hrozba. Tu sa ukazuje, aký tragický je zánik reálnej novinárčiny. Boli časy, keď sa dalo spoľahnúť na to, že nejaké veľké noviny budú pravdu hľadať a že vyjde najavo. Dnes stále ešte existujú skutoční žurnalisti, hodní tohto označenia, ale len zriedkavo majú za sebou inštitúciu. Jednotlivec to nezvládne. New York Times majú zdroje, ľudí, ktoré môžu kamkoľvek poslať, aby to videli na vlastné oči. Ale stala sa z nich zaujatá entita, na ktorú sa už nedá spoľahnúť.
To je dosť pesimistické, ak vstupujeme do éry, keď bude čoraz ťažšie identifikovať pravdu.
Weinstein: Hovoríme tomu descartovská kríza. Descartes si uvedomil, že len veľmi málo z toho, čo si myslel, že vie, je možné overiť osobne. A skoro všetko, čo si myslel, že vie, prijal preto, že to niekto iný podopiera svojou autoritou. Takže sa pokúsil určiť, či je vôbec niečo, čím si môže byť istý. Našiel len svoju vlastnú existenciu, pre ktorú dodal dôkaz, ktorý teda nie je príliš presvedčivý.
Dnes sme v Descartovej kríze kolektívne, ako spoločnosť žijeme v čase, keď aj základné fakty môžu byť potenciálne nezmysel, a to čoraz častejšie. Jednotlivcov táto descartovská kríza privádza do prekérnej situácie. Buď veríte naratívu a budete naivná rúra, alebo cynicky neveríte ničomu, potom vás síce nikto nezblbol, ale ste paralyzovaný vedomím, že neviete nič a že nie ste užitočný. Celé zle. Z descartovskej krízy potrebujeme nájsť cestu von, potrebujeme sa zhodnúť na tom, že verejnosť má právo zisťovať fakty nástrojmi, ktoré nepodliehajú cenzúrno-priemyselnému komplexu.
Je Musk v našej prekérnej situácii najdôležitejšia žijúca osoba?
Weinstein: Možno. Čo je pri jeho neobvyklej povahe ľahko desivá myšlienka.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
![Daniel Kaiser](data:image/svg+xml,<svg xmlns="http://www.w3.org/2000/svg" width="150" height="150"><rect fill-opacity="0"/></svg>)
