Nedeľná úvaha o Eduardovi Hegerovi. Alebo čo už treba o jeho slovách a skutkoch jasne povedať

Aj keď je dnes Eduard Heger lídrom liberálnej politickej strany, mnohí ho naďalej považujú za kresťanského či konzervatívneho politika. Preto je potrebné povedať to jasne: Eduard Heger už nie je predstaviteľom konzervatívnej ani kresťanskej politiky.

Po tom, čo Eduard Heger oznámil vznik strany Demokrati, predstavil jej lídrov a on a jeho spolustraníci poskytli niekoľko rozhovorov, z ktorých vyplynulo, že z kresťanského politika je teraz liberál, sa zdalo, že sa jeho pozícia v konzervatívnom a kresťanskom prostredí definitívne skončila.

No v poslednom období som sa viackrát stretol s tým, že expremiéra sa snažili niektorí ľudia z konzervatívneho či kresťanského prostredia rehabilitovať. Udialo sa tak na niektorých verejných podujatiach, na ktorých som sa zúčastnil.

Tieto náznaky následne potvrdil prieskum medzi čitateľmi denníka Postoj, v ktorom 80 percent ľudí odpovedalo, že navštevuje bohoslužby aspoň raz za týždeň a 70 percent sa označilo za konzervatívcov. No čo je prekvapivé, v ankete o tom, ktorý politik najlepšie reprezentuje konzervatívnu politiku, vyhral Eduard Heger. Aj keď expremiér získal „len“ 17,4 percenta hlasov a v tesnom závese za ním bol Milan Krajniak (17 percent), aj tak je tento výsledok nemalým prekvapením.

Prečo je takýto výsledok ťažko pochopiteľný, ukázal Eduard Heger aj pred dvoma týždňami v debate medzi ním a Milanom Majerským, ktorú organizoval Denník N. Priznal sa napríklad, že by hlasoval za registrované partnerstvá. Keď boli témou potraty, povedal, že osobne si myslí, že život sa začína počatím, no zákazy podľa neho situáciu nevyriešia, a preto nechce podporovať žiadne ďalšie zákazy. Navyše skonštatoval, že za svojho najbližšieho politického partnera považuje stranu Progresívne Slovensko. Možno aj preto nezrušil podpis nad usmernením, ktoré malo za cieľ výrazne uľahčiť úradnú zmenu pohlavia.

Nechajme teraz bokom otázku, prečo sa človek s takýmito názormi snaží o spojenie s KDH, a nie s Progresívnym Slovenskom, obzvlášť, ak ho považuje za svojho najbližšieho partnera. Dôležitou otázkou je tu jeho vzťah ku kresťanstvu a konzervativizmu.

Zostaňme však pri spomínanej debate a pozrime sa, čo katolícka cirkev hovorí na jednotlivé témy.

Registrované partnerstvá

Čo sa týka registrovaných partnerstiev, je jasné, že cirkev takéto zväzky nepodporuje. Hovorí o tom napríklad dokument s názvom Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami, ktorý vydala v roku 2003 Kongregácia pre náuku viery. Tú v tom čase viedol ako prefekt Jozef Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. Pripomeňme, že tento dokument mal výslovný súhlas vtedajšieho pápeža, dnes už svätého Jána Pavla II. V tomto dokumente sa jasne píše, že „rešpekt voči homosexuálnym osobám v nijakom prípade nemôže viesť k schvaľovaniu homosexuálneho správania alebo k právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov.“

Na jeho konci je pasáž venovaná priamo zákonodarcom:

„Ak sú všetci veriaci povinní postaviť sa proti právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov, katolícki politici sú – vzhľadom na zodpovednosť, ktorá im prináleží – viazaní touto povinnosťou ešte väčšmi. … V prípade, že sa v parlamente prvý raz predkladá návrh zákona podporujúceho homosexuálne zväzky, má katolícky poslanec morálnu povinnosť jasne a otvorene vyjadriť svoj nesúhlas a hlasovať proti takémuto návrhu zákona. Dať svoj hlas legislatívnemu textu, ktorý poškodzuje dobro spoločnosti, predstavuje ťažký nemorálny čin.“

Ak Eduard Heger aj napriek tomu povie, že by hlasoval za registrované partnerstvá, tak sa tým verejne stavia voči učeniu dvoch pápežov, z ktorých jeden je už vyhlásený za svätého a druhý je považovaný za jedného z najväčších kresťanských mysliteľov modernej doby.

Potraty

Podobne je to pri téme potratov. Expremiér tu zastáva stanovisko Johna F. Kennedyho či neskôr stanovisko Johna Kerryho, Joea Bidena a desiatok liberálnych politikov, ktorí boli katolíkmi, keď tvrdí, že osobne si myslí jedno (život sa začína počatím), no politicky bude robiť niečo iné (zákazy nie sú cesta). To sa na prvý pohľad môže zdať ako dobrá odpoveď pre oba tábory. Ale len na prvý pohľad.

Encyklika Evangelium Vitae pápeža Jana Pavla II. rozoberá otázku potratu (a taktiež eutanázie, antikoncepcie, či umelého oplodnenia) z mnohých uhlov ohľadu. Pápež tu píše opäť veľmi jasne: „Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Zákony, ktoré tak robia, sa nielenže vôbec neviažu so svedomím, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim…“

Na inom mieste v tom istom dokumente zas svätý pápež píše:

„Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu, ktorý postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom dokonca i vtedy, keď ide o základné právo na život. V tejto hroznej situácii je dnes zvlášť potrebná odvaha, ktorá umožní pozrieť sa pravde do očí, nazývať veci pravými menami a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba. Do tohto kontextu môžeme umiestniť kategorickú výstrahu proroka: „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom“ (Iz 5,20).“

Napokon, tu by sa dali pripomenúť aj slová kardinála Ratzingera (Benedikta XVI.) z listu americkým biskupom, ktorý napísal v roku 2004 a kde píše, že „na rozdiel od hodnotenia vojny nemôžu byť vo veci potratu a eutanázie nijaké rozdiely názorov medzi katolíkmi. … Je, samozrejme, ťažkým hriechom, ak katolícky politik vytrvalo vystupuje za právo na potrat a eutanáziu.“

Že to nejde dokopy so slovami Eduarda Hegera, je každému jasné.

Genderová ideológia

Tretia téma, ktorá sa v poslednom období spája s lídrom strany Demokrati, je úradná zmena pohlavia. Ako je známe, exminister Lengvarský pri svojom odchode podpísal dokument, ktorý mal výrazne uľahčiť možnosť zmeny pohlavia. Premiér Heger, ktorý bol po Lengvarského odvolaní poverený riadením rezortu, mohol tento podpis kedykoľvek stiahnuť, no neurobil tak, aj keď ho na to v petícii vyzývali občania, kresťanské organizácie a ešte pred prijatím dokumentu viac ako štyristo zdravotníkov.

Aké je stanovisko cirkvi k danej veci? V Katechizme katolíckej cirkvi sa v paragrafe 2333 píše jasne: „Každý človek, muž i žena, má uznať a prijať svoju sexuálnu totožnosť.“

Čo sa týka genderovej ideológie, v roku 2019 vydala Kongregácia pre katolícku výchovu dokument s názvom Ako muža a ženu ich stvoril, ktorý vysvetľuje, že táto ideológia má základ v antropologickom dualizme, ktorý je v rozpore s chápaním človeka tak, ako ho chápe učenie katolíckej cirkvi, ale aj celá západná filozofická tradícia.

Tento dokument sa odvoláva aj na slová pápeža Františka z apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia, kde sa píše, že „nesmieme ignorovať, že aj keď je možné rozlišovať medzi biologickým pohlavím (sex) a spoločensko-kultúrnou úlohou pohlavia (gender), nemožno jedno od druhého oddeľovať.“

Ak premiér Heger dané usmernenie nezrušil, znamená to, že ponechal v platnosti dokument, ktorý je jasne v rozpore s katolíckym učením. A teda aj s tým, čo by urobil skutočný kresťanský politik.

Kto je konzervatívec?

Samozrejme, všetky tieto výroky sú aj v rozpore s konzervatívnym chápaním politiky. Jej podstatou totiž je, že vyznáva tradičné kultúrne, ekonomické či politické hodnoty a odmieta radikálne zmeny spoločenských pomerov. Alebo – ako hovorí v knihe Ako byť konzervatívec Roger Scruton – podľa konzervatívca je „vždy správne uchovať veci tak ako sú, pokiaľ sa na ich miesto navrhujú veci horšie.“ To platí na všetky vyššie popísané témy, teda manželstvo, ochranu ľudského života ako aj pohlavnú identitu, ktoré boli súčasťou našej kultúrnej identity a kde konzervativizmus čerpá z kresťanstva.

Príkladov, keď Eduard Heger nekonal v politike ako kresťan a konzervatívec, by sa dalo nájsť ešte viac (spomeňme si len na pandémiu koronavírusu a na listy, ktoré mu museli písať biskupi). Dôvod, prečo som si vybral práve tieto tri otázky, je, že v dnešnej dobe sú akýmsi lakmusovým papierikom, ktorý rozhoduje o tom, kto stojí na ktorej strane ideového sporu medzi konzervativizmom a kresťanstvom na jednej strane a liberalizmom a progresivizmom na strane druhej.

V politike rozhoduje obsah, a nie forma

Prečo teda mnohí stále Eduarda Hegera chápu ako predstaviteľa kresťanov či konzervatívcov v politike? Myslím, že odpoveďou na túto otázku je jeho forma, ktorú si mnohí zamieňajú s obsahom. Eduard Heger vyšiel z kresťanského a konzervatívneho prostredia a ku kresťanskej viere, s ktorou si mnohí správne spájajú aj konzervativizmus, sa stále hlási. Ale to je len forma. Jeho politické postoje a kroky, teda obsah, už dlhšie kresťanské ani konzervatívne nie sú.

Dobrým príkladom je jeho postoj k potratom. Ak expremiér hovorí, že život sa začína počatím, no zároveň tvrdí, že zákaz nič nerieši, ukazuje tým, že jeho forma je naďalej kresťanská (život sa začína počatím), no politický obsah je liberálny (zákaz nič nerieši).

Ale v politike vždy rozhoduje obsah, nie forma. A to preto, že z týchto dvoch kategórií je to práve politický obsah, ktorý má praktické vyústenia. Jasne to uvidíme, ak sa vrátime k príkladu s potratmi. To, že Eduard Heger si myslí, že život sa začína počatím, nemá na nespravodlivé zákony voči nenarodeným nijaký dopad. To, že aj napriek tomu nechce zahlasovať za ich zákaz, však už dopad má. Ale negatívny vo vzťahu k tomu, čo chcú v politike presadiť konzervatívci alebo kresťania. No a logika vraví, že človeka, ktorý presadzuje opak konzervatívnej či kresťanskej agendy nemôžeme nazývať konzervatívcom či kresťanským politikom, ale musíme ho nazvať jeho pravým menom. Teda liberálom.

Samozrejme, ten dopad je ešte ďalekosiahlejší. Eduard Heger, ktorý sa stále pokúša zachovať si pôvodnú konzervatívnu či kresťanskú auru, taktiež relativizuje konzervatívne a kresťanské hodnoty a devalvuje pozíciu skutočných konzervatívcov a kresťanov. Čím pozíciu skutočným zástancom týchto táborov sťažuje a uľahčuje pozíciu liberálov a progresívcov.

Na druhej strane, treba priznať, že expremiér nie je úplný opak kresťanského a konzervatívneho politika. Keďže sa snaží o nekonfliktné a vecné vystupovanie, nemá za sebou korupčný škandál, nepoužíva lož ako pracovnú metódu a nie je hlavným nositeľom progresívnych či liberálnych naratívov v politickej aréne.

Ale aj napriek tomu pre neho platí jeden z troch zákonov politiky Roberta Conquesta, ktorý hovorí, že každá organizácia, ktorá nie je vyslovene pravicová, sa nakoniec stane ľavicovou. Zdá sa, že v dnešnej dobe by sa to dalo preformulovať aj tak, že každá organizácia, ktorá nie je vyslovene konzervatívna, sa nakoniec stane liberálnou. A vztiahnuť by sa to dalo aj na politikov, pričom živým príkladom by bol expremiér a kedysi kresťanský a konzervatívny politik Eduard Heger.

Preto je načase povedať si pravdu a povedať ju otvorene: Eduard Heger už nie je predstaviteľom konzervatívnej, ani kresťanskej politiky. Stal sa z neho politický liberál.

Je ťažko pochopiteľné, ak ho dnes niekto ešte stále pasuje do inej roly a vidí v ňom niečo, čo odporuje faktom.

Nedeľná úvaha o Eduardovi Hegerovi. Alebo čo už treba o jeho slovách a skutkoch jasne povedať

Prečo sa oplatí plniť sľuby. Bohaté, vyspelé a spokojné sú len krajiny, kde si ľudia dôverujú

Ako vyrastať z dlhu infláciou

Elektromobil možno obhájiť aj z konzervatívnej perspektívy. A veľa námahy na to netreba

Žilina sa vracia do pohárovej Európy, Galád zachránil ďalší klub

Čo čakať od návratu Františka Mikloška na kandidátku KDH

Z vkladateľa kupujúci: príbehy z bankovej krízy v Spojených štátoch

Ďalší bojkot pre progresívnu reklamu? Značka North Face sa postarala o rozruch s drag queen kampaňou