Neporazilo nás len Rusko, ale aj naši vlastní velitelia (reportáž o účastníkoch bojov v Kursku)

Na začiatku augusta vládla eufória nielen v generálnom štábe, ale aj v ukrajinskej spoločnosti a vo veľkej časti západnej verejnosti. Brániaca sa krajina napadla prvýkrát od druhej svetovej vojny Rusko – štát patologického agresora – a bleskovým útokom zabrala tisíce štvorcových kilometrov jeho územia.

Do operácie sa vkladali obrovské nádeje. V prvom rade mala spôsobiť oslabenie prebiehajúcej ruskej ofenzívy na Donbase.

Očakávalo sa, že okupanti budú nútení premiestniť veľkú časť síl z útokov na ukrajinskom území do obrany svojho vlastného. Ďalším cieľom bolo dokázať zahraničným partnerom, že Ukrajina je naďalej schopná diktovať podmienky na bojisku a poskytnuté zbrane a pomoc tak nevyhadzujú nadarmo. Dôležitým faktorom bol aj vojnový marketing. Teda posolstvo pre vlastných občanov, že odvaha a vôľa bojovať prinášajú ovocie, a pre tých ruských, že ich krvavý diktátor nemá kontrolu ani len nad vlastným územím. Už vtedy sa však hovorilo aj o tom, že tento trúfalý čin dáva Kyjivu silnú pozíciu v prípade diplomatického vyjednávania o ukončení konfliktu. A napokon vytvorenie nárazníkového pásma na ruskej strane hraníc by znamenalo bezpečnejší život pre civilistov na tej ukrajinskej.

Keď som o necelý mesiac vstúpil na ruské okupované územie, bolo to ako výlet do paralelnej reality, v ktorej sa udalosti od 24. februára 2022 postavili na hlavu. Zrazu som okolo seba nemal zbombardované administratívne budovy ukrajinských miest – prechádzali sme niekdajšou ruskou colnicou rozstrieľanou na kusy. V Sudži som nerozdával humanitárnu pomoc ukrajinským civilistom, ale tým ruským.

[ Odoberajte newsletter Trumpov svet, ktorý podrobne mapuje dramatický vývoj v Spojených štátoch a ich vplyv na nás. Vychádza každý pracovný deň na obed. Kliknite sem a každý ďalší diel vám pošleme emailom. ]

Oni nám napriek tomu za chrbtom istotne potichu nadávali do okupantov. Hoci hroznou iróniou osudu boli ešte aj oni obeťami nie ukrajinského, ale ruského bombardovania, keďže ich vlastná armáda sa evidentne rozhodla svoje mesto vymazať zo zemského povrchu.

Prechádzať sa po ruskom meste pod kontrolou ukrajinskej armády, s protiruskými nápismi na stenách zničených domov a podnapitými seniormi, čo vystrašene škúlili na mojich ozbrojených spoločníkov, nebol výnimočne príjemný zážitok.

No úprimne? Po všetkej tej deštrukcii a utrpení, ktoré som dovtedy videl na Ukrajine, ani úplne nepríjemný.

Štrbiny

Keď som v onen september neskôr dorazil k jednotkám v iných častiach frontovej línie a pochválil sa, odkiaľ som sa práve vrátil, vojaci na Donbase či pri Chersone bledli závisťou. Bojovať pri Kursku bolo vtedy otázkou prestíže. Každý túžil prísť tam a pošliapať zablatenými topánkami ruskú zem, pokochať sa pocitom, že aspoň trošku to môžu tým sviniam vrátiť u nich doma.

Väčšinou som s nimi nezachádzal do podrobností – po návšteve Sudže som sa v Kurskej oblasti dostal aj na niekoľko bojových pozícií v otvorenom teréne a tam to už nevyzeralo ani trochu ideálne. Logistické trasy boli od samého začiatku pod delostreleckými a dronovými útokmi Rusov, a to sa ešte ani nezačala neskoršia zimná protiofenzíva, ktorá napokon Ukrajincov vytlačí späť za hranice.

Vojaci priznávali aj slabú komunikáciu medzi susednými jednotkami – na pozíciách, ktoré som navštívil, stáli tri rôzne brigády, z ktorých ani jedna poriadne nevedela, čo robia ostatné. Napríklad keď sa raz Rusi pokúsili prelomiť ukrajinskú obranu, jedna z brigád sa už evakuovala do bezpečia a ich kolegovia vo vedľajších bunkroch vzdialených pár metrov o ohrození ani len netušili.

Nepomáhalo ani to, že za ruskými hranicami prestávali fungovať Starlinky – satelitné internetové modemy Elona Muska, ktorým ukrajinské zákopy na fronte inak vďačia za stabilné spojenie so svetom i s veliteľskými štábmi. Sú totiž obmedzené na konkrétne lokality, aby ich Rusko nemohlo používať na svoju krvavú vojnu ani v prípade, že by ich nakúpilo načierno cez prostredníkov v iných krajinách.

Inými slovami, na kurskom smere sa všetko dialo improvizovane, za behu a bez solídnych príprav. Bolo zrejmé, že úspech celej operácie prekvapil aj samotných Ukrajincov. Do nepriateľského územia tak prenikli príliš rýchlo a príliš hlboko. Útočné jednotky zaberali nové a nové teritórium, pechota za nimi však nestíhala stabilizovať frontovú líniu, budovať obranné opevnenia a zarovnávať dobyté terénne body do jednoliateho a prepojeného celku, ktorý bude možné v prípade väčšieho protiútoku udržať.

To sa o niekoľko mesiacov stane celej operácii osudným.

Zrejmým sa stávalo i to, že primárny cieľ ukrajinského útoku zostane len ilúziou. Na začiatku tu síce Rusi nepodnikali zásadnejšie protiútoky, no na severe, na druhom brehu rieky Sejm, sa postupne hromadili tisíce členov ich personálu a techniky. A to napriek tomu, že ruská ofenzíva na ukrajinskom území vôbec nepoľavovala. To mohlo znamenať len jedno: Rusi majú dostatok rezerv na zastavenie ukrajinského postupu na svojom území bez toho, aby potrebovali oslabiť svoje sily útočiace na tom ukrajinskom.

Ukrajinskú predstavu o okupovanom území ako nárazníkovej zóne zase vyvrátili Rusi spôsobom sebe vlastným. Keď už nemohli na druhú stranu hraníc odpaľovať delostreleckú muníciu, Sumskú oblasť o to viac zasypávali raketami a rojmi samovražedných dronov triedy Šáhid. Za každý deň svojho pobytu som vtedy bežne narátal od päť do desať výbuchov v najbližšom okolí. Bombardovali nimi doslova každú ukrajinskú dedinu v pohraničí, nehovoriac o samotnom oblastnom meste Sumy. Vybuchovali nemocnice, hasičské zbrojnice, potom bežné paneláky, dokonca starobince a kravíny… skrátka čokoľvek.

Pokiaľ išlo o takzvaný PR efekt, ten takisto postupne vyprchal. Zdá sa, že bežní Rusi si bez problémov zvykli na to, že kdesi na zabudnutom západe ich krajiny, v regióne, kde dávajú líšky dobrú noc, si kraľujú ukrajinské jednotky. Ľuďom v Sudži a okolí to zrejme jedno nebolo, tých sa však nikto na názor nepýtal. Najmä keď ich každý deň vraždila ich vlastná armáda pomocou lietadiel a delostrelectva.

Rusko je Rusko.

Ľudia

O tom, že kurská operácia nejde ani trochu podľa plánu, však o niekoľko mesiacov neskôr začali hovoriť nahlas samotní ukrajinskí vojaci. Jedna z hlavných formácií, ktorá ťaženie realizovala takmer od začiatku, bola 21. brigáda ukrajinských ozbrojených síl. Práve odtiaľto začali prichádzať najznepokojivejšie správy – najprv vo forme súkromnej korešpondencie, neskôr aj verejne, na sociálnej sieti Telegram. Podľa svedectiev personálu totiž novovymenovaný veliteľ brigády plukovník Andrij Kapkovskyj neváha na plnenie nereálnych očakávaní generálneho štábu bezohľadne obetovať životy vlastných vojakov.

Kedysi vysoko motivované jednotky brigády – preriedené, no i zocelené predošlými bojmi na Donbase – začali pri Kursku miznúť povážlivým tempom. Členovia pechotných bataliónov opisujú, ako ich velitelia na príkaz brigádneho štábu nechávajú na neudržateľných obranných pozíciách napospas ruským útokom. Ústup? Ani náhodou. Očakáva sa od nich, že majú vydržať na svojich postoch bez akýchkoľvek rotácií celé týždne. Zásoby jedla, no najmä pitnej vody alebo munície im zhadzujú len dronmi – alebo vôbec. Rozkaz znie: Držať hubu a pozície!

Jeden z dôstojníkov vysvetľuje dôvody tejto situácie. Spája to práve so zlou prípravou obranných línií. Ako sme už spomenuli, veliteľstvo od začiatku nekládlo dôraz na vytvorenie jednoliatej línie, ale na čo najrýchlejší postup vpred. To znamená, že jednotlivé pozície nemali rozostavané a navzájom prepojené systémy zákopov a bunkrov, pomocou ktorých by obrana dokázala efektívne čeliť ruským protiútokom na celej šírke daného sektora.

Išlo skôr o izolované body, akési „výbežky“ do nepriateľského územia, každý z nich spojený s tylom samostatnou logistickou trasou. To je pre obrancov výnimočne nepríjemná situácia.

Keď totiž na vaše pozície či „výbežok“ zaútočí nepriateľ, tie susedné vám nedokážu prísť na pomoc cez neexistujúce zákopy, nanajvýš ostreľovať útočníkov z vlastných postov. Ešte horšie je však to, že takéto izolované posty je pomerne jednoduché nepozorovane obísť a zaútočiť na ne odzadu. Nehovoriac o tom, že ich prístupové cesty sú takisto nechránené, vďaka čomu začali Rusi pohodlne a efektívne ničiť ukrajinskú logistiku.

Vojaci 21. brigády, ktorí prežili zákopy Kurskej oblasti, však priznávajú, že najhorší nebol nedostatok jedla či dokonca pitnej vody. Nie – boli to situácie, keď na týchto beznádejných obranných pozíciách dochádzalo k zraneniam ich druhov, no na evakuáciu nebolo ani pomyslenia.

Vzhľadom na neustále útoky ruských FPV dronov bol prístup k nim nemožný, aj keby mala brigáda vozidlá vhodné na tento účel. Ale ona ich nemala. Nemala už ani len dostatok terénnych pickupov, ktoré sú však na rozmočených poliach plných blata nepoužiteľné. Pásovou technikou, ktorá dokáže takúto cestu zvládnuť oveľa lepšie, už nedisponovala takmer žiadnou.

A tak sa stávalo, že obrancovia žili celé dni pod hustou delostreleckou paľbou, útokmi dronov a s nedostatkom zásob. A navyše uprostred bedákania pomaly zomierajúcich kolegov, ktorým štáb napriek úpenlivým prosbám nedokázal poskytnúť zdravotnú pomoc a evakuáciu.

„Neviem si predstaviť nič, čo by mohlo pôsobiť na bojovú morálku mojich chlapov horšie než toto,“ priznáva veliteľ jednej z rôt ešte teraz v marci. „A to nie je žiadna minulosť. Práve dnes som sa dozvedel, že ďalší dvaja chlapci na takýchto nedostupných pozíciách zomreli na následky neliečených zranení spred niekoľkých dní. Dávno ich mali odtiaľ všetkých stiahnuť.“

Drony

Pri návšteve územia v decembri nebolo po septembrovom entuziazme ani stopy. Väčšine bojujúceho personálu bolo jasné, kam to všetko smeruje. Otázkou zostávalo len to, ako dlho marazmus na frontovej línii v Rusku ešte potrvá a koľko to bude stáť ľudských životov – ich vlastných. V jednej z jednotiek spomínanej 21. brigády však už v tom čase vládla doslova mŕtvolná nálada.

Prápor bezpilotných systémov má na starosti obsluhu pozemných, no najmä lietajúcich dronov. S priebehom tejto vojny, ktorá nezvratne mení spôsob vedenia všetkých budúcich konfliktov, sa stal doslova základnou zložkou fungovania celej brigády. Operátori bojových dronov dokázali posledný rok svojou prácou nahrádzať chronický nedostatok delostreleckej munície a techniky, ale aj živej sily. Neraz sa stávalo, že keď sa proti poddimenzovaným ukrajinským pozíciám dvíhal mohutný útok ruskej pechoty, dokázali ho zastaviť práve oni.

Pomocou rojov FPV a bombardovacích dronov najprv ničili ruskú logistiku a vozidlá a potom celé skupiny útočníkov postupujúcich pešo.

Práve ich osud však ukazuje, s akou trestuhodnou ľahkosťou sa velenie brigády neváhalo zbaviť svojich najdôležitejších špecialistov schopných ako-tak plniť nereálne očakávania nadriadených. A z akých absurdných dôvodov.

Keď som vtedy dorazil do dedinského domčeka pár kilometrov od Súm, v ktorom žili členovia jednej z rôt práporu, chlapi v kuchyni len mlčali. Vysvetľoval som si to ich únavou z celodennej služby na fronte, no keď sa postupne vytrúsili do postelí, veliteľ roty mi prezradil pravý dôvod. Deň predtým prišiel rozkaz z veliteľstva brigády: polovica všetkých dronových operátorov práporu má bezodkladne nastúpiť do najhorších pozícií na nultej línii. Bez akejkoľvek diskusie.

Čo presne to znamená, veľmi dobre rozumel aj outsider ako ja. Nad veľkou časťou vysoko špecializovaných odborníkov s obrovskými skúsenosťami, ktorí vďaka tomu dokázali spôsobovať ruským silám citeľné straty, práve ich vlastní velitelia podpísali rozsudok smrti alebo ťažkého zranenia. Hoci každý vojak dostáva základný bojový výcvik, svoje schopnosti ďalej rozvíja na základe určených špecializácií a ostatné získané zručnosti, pochopiteľne, časom zabúda. Ak vás navyše zrazu preradia priamo do srdca bojov bez akýchkoľvek skúseností s týmto typom prostredia, vaša životnosť dramaticky klesá.

A keď už pripustíme, že velenie nemôže brať ohľad na prežitie všetkých vojakov – takto by vedenie vojny ani nebolo možné –, zostáva čisto pragmatická otázka. Kto týchto skúsených špecialistov nahradí za joystickmi bojových dronov a čo si už i tak oslabená brigáda počne bez nich.

Ďalší dôstojník tohto práporu mi neskôr prezradil, že všetci veľmi dobre tušia, že nejde len o hlúposť či neznalosť tohto problému zo strany brigádneho štábu. Negatívne signály od velenia voči svojej jednotke vnímali už dlhší čas. Opisuje to nielen ako úplné nepochopenie ich úlohy v celej formácii, ale aj reálnych technologických obmedzení bojových dronov.

„Predstav si takúto situáciu,“ hovorí. „Dostaneme rozkaz priamo od veliteľa brigády, že treba zaútočiť na kolónu tankov na takom a takom mieste. Skontrolujeme lokáciu – na dosah FPV dronov je príliš ďaleko a príliš nedostupná. Nepriateľ sa navyše nachádzal v zalesnenej a zvlnenej oblasti, pričom aj stromy, aj terén zásadne oslabujú rádiofrekvenčné vlny, cez ktoré ovládame dron. Štáb nášho práporu teda dôkladne napíše veliteľovi brigády tieto špecifiká, pre ktoré operáciu nie je fyzicky možné realizovať. Odpoveď: ‚Načo mi to, ku.va, vysvetľujete? Menej textu! Buď to zrozumiteľne vysvetlite tromi slovami, alebo máte zničiť tanky!!‘ Chápeš? Ako mu tromi slovami vysvetlíš fyzikálne zákony?“

Operátor bombardovacích dronov triedy Vampyr: „Z brigádneho štábu nás neustále nútia vzlietať s dronmi aj uprostred hustého rádioelektronického rušenia. A to okamžite. Vysvetľujeme, že najprv treba vypnúť rušenie GPS, inak budú drony slepé. A potom musíme aj tak chvíľu počkať. Vampyr potrebuje na navigáciu nadviazať spojenie s minimálne pätnástimi satelitmi. V reakcii na to nás obvinili, že sabotujeme svoju prácu. Vraj sme odmietli splniť rozkaz a nechceme lietať!“

Vojak jednotky prieskumných dronov: „Veliteľstvo brigády nás poslalo na prieskumný let nad ruské pozície, hoci sme vedeli, že tam používajú silné rádioelektronické rušenie. Bolo im to jedno. Vzácny dron, samozrejme, stratil spojenie a spadol. Tak nám za trest rozkázali ísť ho hľadať pešo a priniesť ho späť. Do mínového poľa. Pár desiatok metrov od ruských pozícií.“

Dôstojník zo štábu práporu dodáva, že komunikácia s velením je nočnou morou už od nástupu nového veliteľa brigády. Šéfovia odmietajú rozumné argumenty – sami sa trasú pred generálnym štábom, a aby si zachránili stoličky, od svojich podriadených slepo vyžadujú všetko, čo príde zhora. To oni sú tu však na to, aby dokázali triezvo zhodnotiť situáciu na bojisku i možnosti vlastnej formácie a Kyjivu poskytli spätnú väzbu o realizovateľnosti plánov, akokoľvek pekne vyzerajú na papieri.

On i ďalší členovia práporu bezpilotných systémov boli preto presvedčení, že pri odvelení polovice operátorov dronov do zákopov išlo jednoducho o pomstu. Ak nedokážu slepo plniť rozkazy, nech pokojne zomrú. Také je to jednoduché.

Marec

V polovici marca už ukrajinské jednotky ustupujú prakticky z celého územia Kurskej oblasti. Pred pár dňami Rusi uskutočnili prekvapivý útok na juh od Sudže a teritórium obsadené Ukrajinou tak rozdelili na dve polovice. Na sociálnych sieťach sa šíria konšpirácie o tom, že sa to udialo s pomocou USA, ktoré tesne predtým prerušili poskytovanie vojenskej pomoci a spravodajských informácií Ukrajine.

Teraz vraj dokonca svoje vedomosti použili proti nej a údaje o ukrajinských pozíciách, veliteľských stanovištiach a skladoch v Kurskej oblasti odovzdali Rusom s cieľom prinútiť svojich niekdajších spojencov k ústupkom pri mierových rokovaniach.

Vojaci, ktorí tu bojujú, sa však z týchto podozrení len trpko smejú. To, čo v médiách vyzeralo ako prekvapivý ruský protiútok, sa v skutočnosti rozvíjalo pred ich očami už dlhé týždne. Ukrajinská armáda jednoducho nemala dostatok ľudí ani techniky na udržanie územia.

To, že sa Rusi rozhodli zaútočiť práve teraz, má, samozrejme, s geopolitikou veľa spoločného, no vojaci majú jasno v tom, že na tento krok už Kremeľ naozaj pomoc USA nepotreboval. Proti na smrť vyčerpaným Ukrajincom tu navyše nasadili čerstvé elitné jednotky SpecNaz s kvalitnou výzbrojou.

Na kurskom smere bojujú od začiatku aj Gruzínci z légie. Zostalo ich tu čosi vyše 350 – aj oni mali ťažké straty, ďalší odišli z ukrajinskej armády úplne. Keď Robert Fico v januári vyhlásil, že Gruzínska légia pripravuje na Slovensku prevrat, ukrajinská vojenská rozviedka v reakcii uviedla, že taká jednotka u nich ani neexistuje. To bola pre mnohých legionárov posledná kvapka horkosti. Dnes mnohí hovoria, že táto krajina si neváži ich životy ani len natoľko symbolicky, aby sa k nim priznala, keď na nich útočí predstaviteľ iného štátu.

Jeden z veliteľov, ktorý zostal, opisuje rovnaké pocity ako ukrajinskí vojaci. Absolútna demotivácia, strata zmyslu bojovať. Navyše v tejto operácii, v mnohých ohľadoch nezvládnutej. Aj oni zažili boje na pozíciách, ktorých bočné krídla neistili žiadne jednotky. Len nedávno poslal ukrajinský štáb pásové vozidlo na evakuáciu celej gruzínskej mínometnej čaty doslova v poslednej chvíli. Nútili ich páliť na nepriateľa ešte aj v momente, keď už doslova počuli hlasy vojakov ruskej pechoty blížiacich sa k nim.

V rodinnom dome, v ktorom som v decembri prespával so sklesnutými členmi práporu bezpilotných systémov, vládne ticho. Naposledy som sa tu tiesnil s desiatimi vojakmi a takmer som si nemal kam zložiť veci. Dnes z nich zostali dvaja.

V spálni preplnenej vojenskými posteľami prespím sám – ostatné sú prázdne. Vaďu, Pašu, Ivana a Saňu už nikdy nestretnem. Úpadok vidieť voľným okom aj inak. V kuchyni je neporiadok, takmer prázdna chladnička. Spoza dverí ma nedôverčivo pozoruje mačiatko, ktoré patrilo jednému z vojakov.

Ráno sa rozprávam s preživšími. V realite už 21. brigáda podľa nich neexistuje. V pechotných rotách bývalo 110 – 120 ľudí. Dnes v nich zostalo po 20, neraz len 15 vojakov. Tí, čo prežili, zaplatili lekárom, aby ich hodili na maródku, dali sa preradiť do brigád, kde si ich životy vážia viac – alebo jednoducho utiekli.

Veliteľ takejto zdecimovanej roty hovorí, že napriek všetkému so svojimi nadriadenými aj naďalej bojuje o každého človeka, ktorého zbytočne posielajú na dávno stratené pozície. Nech sa však snaží akokoľvek, naďalej tam zomierajú bez prístupu k zásobovaniu a evakuácii, často len po stredne ťažkých zraneniach, z ktorých by sa inak po pár týždňoch vyliečili. Alebo sa po pár dňoch s nimi jednoducho preruší kontakt a je koniec. Bez podpory z tyla ich tam Rusi strieľajú ako zajace.

„Sme na dne. Morálkou aj fyzicky. Všetci sú nekonečne unavení a frustrovaní. Ak by sa malo niečo s touto brigádou spraviť, bolo by ju treba kompletne doplniť o nových ľudí a techniku. Na to by bol v ideálnych podmienkach potrebný minimálne polrok. Ale odkiaľ tých nových ľudí a techniku vziať? Niet ich. A, úprimne, u veliteľstva veľkú prioritu dopĺňať stratené stavy ani nevidím.“

Pochopil som. Na druhý deň odchádzam – moja práca na tomto úseku sa skončila. Onedlho sa stiahnu z Kurskej oblasti aj posledné ukrajinské jednotky. Pri troche šťastia sa to udeje bez ich väčšieho obkľúčenia. Zaujmú obranné pozície na svojej strane hranice – pri troche šťastia ich potom udržia proti ruskému útoku, ktorý bude tentoraz smerovať do ukrajinského vnútrozemia.

Keď dorazím do bezpečia, overím si správy o prebiehajúcich mierových rokovaniach medzi Ukrajinou, USA a Ruskom. Nemýlil som sa. Predstavu, že Ukrajina mohla v ich priebehu použiť zabraté územie v Kurskej oblasti ako argument na ruské ústupky, od ich začiatku žiadna zo strán prakticky ani nespomenula.