Postoj nie je Štandard (krátky manuál pre liberálov)

Autor je kníhkupec

Práve udalosti posledných dní ma konečne dokopali napísať tento komentár, hoci som ho v hlave nosil už dlho. Konkrétne vynútený odchod šéfredaktora denníka Štandard Jaroslava Danišku a spolu s ním aj odchod jeho topkomentátorov (Daniš, Palko a ďalší).

Štandard vznikol spoluprácou producenta Petra Núñeza a bývalého redaktora .týždňa a Postoja Jaroslava Danišku. Projekt postupne priberal ďalších ľudí, medzi známejších patrí bývalý minister kultúry Marek Maďarič, bývalý minister vnútra Vladimír Palko a bývalý minister hospodárstva a zakladateľ strany SaS Richard Sulík.

Štandard sa od začiatku profiloval ako výrazne konzervatívne médium, konzervatívny denník Postoj bol pre Danišku, Daniša či Palka málo konzervatívny, v ich komunite až liberálny. Podľa vyjadrení bývalého šéfredaktora, súčasného vydavateľa či komentátora Daniša to bol/je úspešný projekt.

Teraz trošku k voľne dostupným zdrojom.

Podľa vyjadrení šéfredaktora Jaroslava Danišku švajčiarska investičná spoločnosť Saidler investovala do denníka Štandard „jednomiestnu miliónovú sumu“. Keďže táto suma nebola nikdy zverejnená, môžeme len tipovať, či to bol 1 milión alebo 9 miliónov, prípadne niečo medzi. Zároveň sa denník Štandard začal rozširovať do regiónov a vo viacerých krajoch mal vlastných redaktorov, ktorí začali pokrývať regionálne témy.

V roku 2022 mali podľa Danišku približne 5000 predplatiteľov, v roku 2023 mali podľa Núñeza na stránke milión návštevníkov mesačne, podľa návštevnosti webov IAB monitor v roku 2024 v priemere 750-tisíc mesačne. Počet návštevníkov však v roku 2024 začal prudko klesať a v decembri 2024 padol tesne pod 300-tisíc návštevníkov. Zároveň koncom roka 2023 ho projekt konspiratori.sk zaradil medzi nedôveryhodné weby.

A teraz k podstatnému, teda prečo konzervatívne projekty Postoj a Štandard rozhodne nie sú identické ani podobné projekty, hoci sa to môže pre človeka na druhom brehu zdať ako „prašť jak uhoď“.

1. Denník Postoj je de facto od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu jasne proukrajinský, ich redaktori viackrát Ukrajinu aj navštívili a Ukrajinu podporujú rôznymi spôsobmi. To nie je na dnešnom Slovensku rozhodne málo.

Hoci by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že konzervatívci sú tí, ktorí sú na Slovensku za „pána prezidenta Putina“, rozhodne to nie je tak. Slovenská KBS sa jasne postavila za napadnutú Ukrajinu, mnoho kresťanských spoločenstiev, občianskych združení a organizácií podporuje Ukrajinu buď priamo, alebo nepriamo tu na Slovensku všemožnou podporou a pomocou ukrajinským utečencom.

Skutočnú konzervatívnu vlajku trhajú predovšetkým tí, ktorí s konzervativizmom nemali nič spoločné (Smer, SNS, Republika, dezinfoscéna…).

KDH i KÚ sú jasne proukrajinské, František Mikloško si pre podporu Ukrajiny už nemá čo povedať s jeho dlhoročnými súputníkmi Palkom a Čarnogurským. Áno, ako všade, i veriaci konzervatívci sa rozčesli pri pohľade na vojnu na Ukrajine, rozhodne to však nie je pol na pol alebo (ako to občas počúvame z úst niektorých aktivistov) že „konzervy sú za Rusko“.

2. Denník Štandard sa postupom času čoraz viac začal profilovať ako proopozičné médium (keď boli pri moci Matovič a Heger) a aj podľa slov šéfredaktora Postoja Martina Hanusa sa zo Štandardu stáva provládny denník (od nástupu Fica IV).

Boj proti liberálnej hydre spolu s proruskými sympatiami Štandard automaticky katapultoval do mediálnych vôd, ktoré už však boli obsadené z väčšej časti dezinfoscénou. Nepodarilo sa mi z verejných zdrojov zistiť, koľko mal denník Štandard predplatiteľov v rokoch 2023 a 2024.

V EÚ sme na chvoste v ochote platiť si za informácie v médiách, takže ten náš rybníček je oveľa menší, ako je európsky priemer, a ochota platiť si za obsah je výrazne vyššia u voliča súčasnej opozície.

Prečo by mal priemerný volič koalície platiť za obsah, keď ho dokážu uspokojiť informácie z TikToku, Facebooku alebo eReportu či Hlavných správ? Neviem, koľko mal a má Štandard predplatiteľov, ale nebude to zjavne postačujúce číslo, reflektujúc čísla z Finstatu. Tým netvrdím, že nemajú vzdelaného čitateľa ochotného platiť za obsah. Len ich zrejme nie je dosť.

3. Tretia odlišnosť sa môže zdať ako nuansa a pre bežného liberálneho čitateľa
nezrozumiteľná, no nazdávam sa, že veľmi podstatná, dokonca by som ju nazval
kľúčová. Postoj je jasne „profrantiškovský“, Štandard jasne „antifrantiškovský“ alebo inak povedané – „proburkeovský“.

Čo to znamená? Ako konzervatívne médiá sa hlásia k istému typu teológie, a teda k istému typu nazerania na svet, človeka a Boha. Môžeme pápeža Františka kritizovať, ako chceme (a nie že by nebolo čo, ale to je azda pri každom verejnom činiteľovi, nikto nie je podľa našich predstáv ani náš partner nie), ale jeho vízia sveta, cirkvi a človeka je výrazne proinkluzívna, jeho ťah k marginalizovaným (áno, i queer komunity) a chudobným tohto sveta je značná, čo je v ostrom protiklade k exkluzivistickému poňatiu sveta zosobnenom v jeho najvýraznejšom kritikovi, americkom kardinálovi Burkeovi.

To je ten s okázalou sedemmetrovou vlečkou, ktorú katolícka cirkev už nepoužíva od 2.  vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), keď pochopila, že musí mentálne opustiť tradicionalizmus a 19. storočie a priblížiť sa svetu.

Nie všetko sa podarilo, to je na inú tému, ale kým tradicionalistická burkeovská vízia ustrnula niekde v 19. storočí a ešte hlbšie, františkovská vízia sa snaží hľadať odpovede pre človeka 21. storočia – s väčšími či menšími úspechmi. Ale nechce sa vrátiť naspäť, pretože je to slepá ulička.

Tých rozdielov je, samozrejme, viac, napísal som tri kardinálne, ktoré sú úplne kvalitatívne rozdielové. Bližšie som nerozvinul ďalšie „antitémy“ Štandardu ako antiEÚ, antigreendeal, antieko, antiNATO, antiestablishment atď. Tých tém, kde Postoj a Štandard stoja na opačnej strane, nie je práve málo.

Tým nenegujem problematické „postoje Postoja“. Má ich ako každé relevantné mienkotvorné mainstreamové médium na Slovensku. Ak by som mal začať s Denníkom N, zoznam by nebol úplne krátky. Postoj má právo na svoje konzervatívne videnie spoločnosti, ktoré je úplne legitímne, ako je i legitímne liberálne videnie sveta Denníka N.

Nenádejam sa, že jedni, druhí alebo tretí obsiahli alebo sa čo i len približujú k uchopeniu podstaty tohto sveta. Navzájom sa však potrebujú, lebo si nastavujú zrkadlo a nám čitateľom ponúkajú pomyselné kamienky do celkovej mozaiky nášho poznania, vnímania a videnia sveta.

Cieľom tohto článku nebolo nekriticky vychváliť denník Postoj, ale poukázať na zásadné rozdiely medzi dvomi najväčšími konzervatívnymi médiami na Slovensku a ukázať, že rozhodne je medzi nimi viac podstatných rozdielov, ako vníma bežne zorientovaný liberál, ktorý nepozná svet konzervativizmu na Slovensku. Je v mnohom prekvapivý a iný, než ako je videný z druhej strany. Ale to platí i naopak.

Autor tohto textu si so šéfredaktorom Hanusom i s bývalým šéfredaktorom Daniškom vymenil pred časom niekoľko mailov, osobne sa nepoznajú. Kratší čas bol predplatiteľom denníka Štandard, pretože chcel čítať eseje a komentáre externého prispievateľa Ľubomíra Žáka.