Sladké mámení

Liberálna tlač sa lúči s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Svojím politickým gýčom jej robia len medvediu službu.

Zuzana Čaputová už zrejme nebude kandidovať v prezidentských voľbách. Očakáva sa, že to potvrdí po nedeli a ak to tak definitívne bude, dôvod bude chladne racionálny. Prezidentka tuší, že by budúci rok prehrala voľby.

Primárne je to racionálna úvaha, až následne emocionálna reakcia.

A nie je to výsledok úsilia jej „nepriateľov“ (Kostolný), je to logický výsledok jej politiky.

Jej preferencie sa začali triasť už pred rokom, odvtedy sa to len zhoršovalo. Štandard na to upozorňoval od momentu, keď jej viac ľudí nedôverovalo, ako dôverovalo. Dvorné médiá stále láskavo zdôrazňovali tú dôveru. Keď Čaputová odvolala Hegera, napísali sme, že Ódor ju bude stáť prezidentské voľby.

Do pohára kvapká dlho, dôvody sú tri.

Vojna na Ukrajine, dúhová zástava na prezidentskom stožiari a prezidentská vláda.

Najdôležitejšia je vojna.

Zuzana Čaputová vie, že väčšina verejnosti nesúhlasí s jej politikou voči Ukrajine. Nie preto, že by sme neboli solidárni s Ukrajincami, ani preto že naša krajina čelí ruskej dezinformačnej kampani, ako to nedávno tvrdila zahraničným novinárom, ale preto, že naša spoločnosť sa nechce podieľať na provokovaní väčšej vojny s Ruskom. S tým sa pohráva Washington aj všetci slovenskí politici, ktorí hovoria, že je to naša vojna, kde ide o naše hodnoty a záujmy, s čím väčšina z nás nesúhlasí.  

Tak ako v prvej a druhej svetovej vojne, ani teraz sa nám nechce bojovať proti Rusku. Nie je to rusofília, ale niečo podstatne uvážlivejšie. A je to postoj pápeža Františka a väčšiny slovenskej spoločnosti.

Nie je to ani nič nové. S americkou zahraničnou politikou sme mali problém vždy, keď Amerika intervenovala alebo provokovala vojny, ktoré si my neželáme. Videli sme to pri bombardovaní Juhoslávie (vrátane Nového Sadu, kde žijú Slováci), neskôr pri Iraku a vzdušnej podpore bombardovania Líbye, a je to tak aj s podporou Ukrajiny a jej pozývaním do NATO, čo vyvoláva konflikt s Ruskom.

Zuzana Čaputová to dobre vie, vedia to palácoví poradcovia, vedia to všetci sociológovia a zberači dát. Ak to zhadzujú na nejakú propagandu, blamujú sa politicky aj odborne. Veď preto nám po bombardovaní Juhoslávie a ešte pred vstupom do Aliancie klesla podpora pre členstvo v NATO, preto si aj väčšina spoločnosti neželala americkú základňu na našom území a bilaterálnu vojenskú zmluvu s USA, ktorá to umožnila.

Naša západná identita má problém s niektorými prejavmi americkej zahraničnej politiky. Nič tajomne protiamerické na tom nie je, keďže rovnaký problém má so svojou vládou aj veľká časť Američanov a keďže Američania všetky tie vyššie menované vojny (najmä Irak) prehrali a obanovali.

Čaputovej problém je problémom každého slovenského liberála v čelnej funkcii. Keď dostala v prezidentskej kampani otázku, či podporuje bilaterálnu vojenskú zmluvu s USA, ktorá by viedla k vzniku americkej základe na našom území, tak robila všetko preto, aby to zahovorila a obišla.

Vedela, čo si myslia voliči a zároveň vedela, čo urobí, keď dostane príležitosť takúto zmluvu podpísať. Raz bola pomalá, druhýkrát rýchla. Tento rozpor medzi jej zmýšľaním a slovenskou realitou ju charakterizuje aj v dúhovej ideológii, vo vzťahu k migrácii a širšie v témach, kde chce progresívny liberalizmus meniť Slovensko a svet. Dokonale to ilustrujú návštevy Teplárne. Nikto u nás neospravedlňuje vraždu dvoch chlapcov, a predsa sme poučovaní, že tá vražda akosi súvisí s našimi hodnotami.

To slovenskú spoločnosť uráža rovnako, ako zaťahovanie do vojny.

Ak Zuzana Čaputová nebude kandidovať, potvrdí tým, že už nedokáže prekryť svoju ideológiu niečím ľúbivým a populárnym. Že by už hrala s otvorenými kartami.

Všetko ostatné, politické urážky a útoky, je až za tým. Vedela predsa, do čoho ide. Ako sa posmievali Gašparovičovi aj Radičovej, akým útokom čelil Kiska alebo Ficova rodina. Túto kultúru sme si vypestovali už pred Matovičom, je to kultúra facebookovej stránky Zomri, Smotánka novej doby.

II.

Nech už sa Zuzana Čaputová rozhodne najbližšie dni akokoľvek, jej fanklub jej to sťažuje. Progresívni veriaci totiž vytiahli politický gýč vysokého kalibru.

Matúš Kostolný:

„Pokúšam sa pochopiť jej rozhodovanie. Politicky to nedokážem, ale ľudsky áno. Možno je to tak, že práve teraz vidíme neuveriteľnú silu. (…) Nie je toto práve okamih, keď nám Zuzana Čaputová ukazuje, že jej moc pre ňu nie je to najdôležitejšie a myslí aj na svoje fyzické a duševné zdravie? A v skutočnosti nás vidí oveľa silnejších, než ako sa vidíme my sami? Možno nám práve dáva šancu pochopiť, že demokraciu nezachráni žiaden zázračný rytier ani princezná, ale my všetci.“

Je to renesancia náboženskej žurnalistiky. Čistý morálny gýč.

Čakajú nás celé hody podobných úvah, ľudia, ktorí moralizujú o politike a súčasne politizujú v morálke, prišli o svoju sväticu.

Johanku z Arku v Čaputovej už pred rokmi zazrel Tomáš Halík.

Ešte počas kampane povedal, že prichádza ako „Jana z Arku, so svojou statočnosťou, so svojou morálnou integritou,“ bola pre neho kresťanskejšia ako kresťanskí kandidáti (v tých voľbách Mikloško a Krajniak), videl v nej svet erotického, emotívneho a moderného Slovenska, jej zvolenie za prezidentku malo byť dokonca začiatkom veľkej porážky populizmu v Európe…

Nebolo by jednoduchšie vidieť v Zuzane Čaputovej to, čo v nej naozaj je a čo presadzuje?

Političku s liberálnym programom, ktorá mala vždy slušný jazyk a kultúrne vystupovanie, ale ktorej program nereprezentuje väčšinu na Slovensku?

Ten gýč predsa nestrápňuje len autorov, ale aj ich ikonu.

Najviac by sa to ukázalo, keby sa napokon rozhodla, že kandidovať bude.

Tieto písačky však nesmú byť osobné. Dôležitejšia je totiž politická rovina. Zuzana Čaputová robí politiku, ktorá Slovensko zaťahuje do vojny. Nerozumie zahraničnej politike a kopíruje cudzie nápady, ktoré 60 až 70 percent Slovákov neschvaľuje.

Nech už takýto program reprezentuje o rok v prezidentských voľbách ktokoľvek, pre našu demokraciu je dôležité, aby vo voľbách uspela väčšina.